Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

Významní rodáci

Rodáci

Významné osobnosti, ktoré sú späté s našou obcou:

 

Benjamín Pravoslav Červenák

Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov štúrovského hnutia bol Benjamín Pravoslav Červenák. Je to významom najväčší rodák z Pliešoviec.

Benjamín Pravoslav Červenák sa narodil 9. októbra 1816 v Pliešovciach. U svojho otca Ondreja Červenáka, ktorý bol učiteľom v pliešovskej latinskej škole a starostlivej matky Zuzany rodenej Veselej, nadobudol základné vzdelanie. Otec pristupoval k vzdelaniu svojho syna cieľavedome a pretože Pravoslav bol nadaný žiak, rozhodol sa pripraviť ho na vyššie štúdiá. Z Pliešoviec ho poslal na gymnázium do Banskej Štiavnice, odtiaľ do Lučenca, kde študoval v maďarskom prostredí, čo ovplyvnilo aj jeho myšlienkovú orientáciu. V štúdiách pokračoval v rokoch 1836-1838 na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Tu sa dostal do kruhu zapálenej slovenskej študujúcej mládeže vedenej Ľudovítom Štúrom a v tomto období nastala v jeho živote a myslení zásadná zmena.
V roku 1837 sa stal členom Slovanského ústavu, kde si čoskoro získal dôveru Ľudovíta Štúra. Štúdiá na bratislavskom Evanjelickom lýceu ukončil v roku 1838, ale v Bratislave zostáva naďalej. Svoje povinnosti v ústave si plnil svedomite a po odchode Ľudovíta Štúra, aj na želanie študentov, sa stal námestníkom profesora Juraja Palkoviča.

V spoločnosti bol Červenák obľúbený a veselej mysle, ale vždy dbal na striedmosť a povinnosť vykonať prácu, ktorá sa týkala ústavu. Mládež viedol k túžbe po poznaní seba, svojho ľudu a svojich povinností. Popri literárnej činnosti požadoval od členov úzke spojenie s praktickým životom.

V tomto období napísal aj históriu Slovanstva. Bola to prednáška ktorá mala slúžiť pre vtedajšie školy a mládež (zachovala sa len v odpisoch). Prínosom pre ústav bola „Zpráva o Ústavu slovanském pri evanjelickom lýceu v Prešporku”, ktorú zredigoval a vydal za príspevky členov Ústavu.

Červenák bol autorom viacerých príležitostných veršov, rád improvizoval satiru, v ktorej vtipne a s iróniou útočil na neprávosti života a umenia. Spolu s Alexandrom Boleslavínom Vrchovským a Pavlom Všudyslavom Ollíkom bol zakladateľom tajného radikálneho spolku Vzájomnosť. Tento spolok mal v programe národnoosvetovú prácu medzi študujúcou mládežou, vidieckymi vlastencami i medzi pospolitým ľudom. Pri výbere spoľahlivých národne uvedomelých osôb združoval spolok 15 členov. Významní boli okrem Červenáka najmä Michal Miloslav Hodža, T. Hroš, Jozef Miloslav Hurban, Samo Chalupka, Pavol Všudyslav Ollík, August Horislav Škultéty a Ctiboh Zoch. Národnopolitickú aktivitu usmerňovali vzájomnou korešpondenciou, z ktorej raz za dva mesiace zostavovali ručne písaný časopis Vzájomnostné listy. Červenákova korešpondencia vyplývala hlavne z pozície redaktora Vzájomnostných listov. V literárnom archíve Matice slovenskej sú uložené listy, ktoré písal členom spolku Vzájomnosť.

Ďalej sa tu nachádzajú početné listy písané A. B. Vrchovskému, A. H. Škultétymu a list, ktorý písal Samo Chalupka Červenákovi. Propagovali podujatia Vzájomnosti, napríklad celonárodnú zbierku na Slovanský ústav, celonárodnú petíciu proti maďarizácii, prinášali zvesti z rozličných krajov Slovenska. Prerokovávali hlavné problémy slovenského kultúrneho života, otázku spisovného jazyka, formy osvetovej práce, slovenské národné inštitúcie atď.

So zástupcami mladej českej generácie Červenák a Vrchovský v máji 1839 kriticky prehodnotili kollárovsky chápanú slovanskú vzájomnosť a prerokovali otázky konkrétnej česko-slovenskej spolupráce.

Túžbou B .P. Červenáka bolo pokračovať v štúdiách a preto na jeseň roku 1839 odišiel študovať na univerzitu do Halle. S usilovnosťou jemu vlastnou študoval filozofiu a pedagogiku, ktorej zasvätil celú svoju dušu. Popri štúdiu si vybudoval bohatú knižnicu, v ktorej boli zastúpené najmä pedagogické práce. Venoval sa aj štúdiu jazykov. Zaujímal sa o gréčtinu, latinčinu, taliančinu, francúzštinu a angličtinu. V Halle nazbieral bohaté vedomosti a pripravený ďalej pracovať vrátil sa z cudziny do svojej vlasti.
Pretože mal podlomené zdravie usadil sa nakoniec pri svojom bratovi Ondrejovi Karolovi Červenákovi, učiteľovi v Bodoni (dnešné Maďarsko) kde sa už výlučne venoval spisovateľskej činnosti.

Jeho prvou prácou bola Historie církve kresťanské ku potřebám školským i domácím. Preložil ju z nemeckého originálu, doplnil a prepracoval (vyšla v náklade 5 tisíc exemplárov). O účelnosti tejto práce svedčí to, že bola v krátkom čase rozpredaná.
Druhým jeho dielom bolo Zrcadlo Slovenska. V tomto politicko-výchovnom spise podal Červenák históriu Slovákov od čias Veľkomoravskej ríše až po súčasnú dobu, ich podiel na politických dejinách Uhorska. Dielo sa skladá z ôsmich kapitol. Prvá kapitola pod názvom Pohled na Slovensko opisuje obrazy Slovenska, vyzdvihuje jeho krásy, prírodné bohatstvo a pracovitosť ľudu. Všetky tieto hodnoty Slovenska ak sa raz využijú, Slovensko bude „krásnym klenotom Evropy”. V poslednej kapitole rozoberá ideológiu maďarského národného hnutia a maďarizačné tendencie. Prácu dokončoval na smrteľnej posteli a vyšla dva roky po jeho smrti zásluhou J. M. Hurbana. Editor ju doplnil o životopis Červenáka a pripojil plán pedagogiky, ktorý Červenák zanechal v rukopise. Inšpirovaný Komenským zaoberal sa v ňom zásadami výchovného systému a rozvinul na svoju dobu zaujímavé myšlienky o výchovnovzdelávacom procese.

Svoju krátku životnú púť Benjamín Pravoslav Červenák ukončil 15.júna 1842 vo veku 26 rokov v Bodoni. Rozlúčkovú reč na jeho pohrebe predniesol Ľudovít Štúr. Ocenil v nej krátku, ale plodnú národnokultúrnu prácu Červenáka slovami:
„Nedávno sme drazí krajané a přátelé oplakávali sestouplých do hrobu z kola našeho nádeje plných slovanských jinochů... nyní oplakáváme Červenáka. Bylali nám příčina bolesti nad těmi, jest nám příčina bolesti na týmto dvojnásobní. Byl že Červenák jinoch dobrý jak oni naších milovní, jak oni snažný a pracovitý, jak oni, než byltě on již dali této své lásky k věci naší, své snažnosti a pracovitosti pro rozkvět její zjevné skutečné důkazy, započen pracovati na poli naší litertúry i zastávan přes rok veřejné povolání náměstnictví při Oustavu tomto, jes nás všecky kolem sebe, jak matka dítky své zhromažďuje, vzdelává,...
Jak již druzí krajané a přátelé oslavíme památku zhaslého? Snad li bolestí a vyjevováním bolesti této?...Čiňme tedy to, co on před sebou měl a dvojnásobnou pilností, a tak pamětník, který si on stavěti započal, dostavíme budoucnosti naši přechováme...”

Ondrej Červenák

Ondrej Červenák sa narodil v Pliešovciach 7. októbra 1823. Zomrel 22. februára 1887 v Martine. Bol bol hospodársky pracovník, osvetový pracovník.
Jeho otec bol Ondrej Červenák, jeho matka Zuzana rod. Veselá. Bol bratom Benjamína Pravoslava Červenáka.

Študoval na lýceu v Bratislave, od roku 1849 na banskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom absolvoval študijné cesty po Belgicku a Anglicku so zameraním na hutníctvo. Pracoval ako banský úradník v Kremnici v Tajove, v 60. rokoch ako kontrolór medených hámrov v Banskej Bystrici, v rokoch 1871-1887 ako úradník sporiteľne v Martine. V roku 1874 pôsobil ako pokladník MS, keď aj krátko redigoval Národné noviny. Presadzoval záujmy mladej buržoázie, vypracoval a vydal návrh na celkový železničný systém Uhorska, vybudovanie železiarskeho priemyslu, námornú dopravu Uhorska, reguláciu Dunaja, zavodňovacie systémy a iné. V roku 1872 bol zakladateľom a autorom stanov úverového spolku v Banskej Bystrici, člen Tatrína. Napísal Slovenský biografický slovník.

Ján Solovič

Narodil sa 8. marca 1934 v Pliešovciach v železničiarskej rodine a vzdelanie získaval vo Zvolene a v Bratislave, kde študoval na VŠMU dramaturgiu. V rokoch 1957 – 1963 bol dramaturgom Československého rozhlasu, v rokoch 1963 – 1971 pracoval ako jeho umelecký šéf, v rokoch 1971 – 1983 bol vedúcim tajomníkom a v rokoch 1984 – 1989 bol predsedom Zväzu slovenských spisovateľov. Zastával tiež viacero politických postov, napr. bol poslancom Slovenskej národnej rady, členom jej predsedníctva či predsedom jej výboru pre školstvo a kultúru. Od roku 1978 je docentom televíznej a filmovej dramaturgie na VŠMU. V roku 1972 mu udelili národnú cenu SSR, v roku 1977 štátnu cenu Klementa Gottwalda a v roku 1975 mu bol udelený titul zaslúžilý umelec. V súčasnosti je na dôchodku a žije v Bratislave.

Jeho prvými literárnymi dielami boli básne. V roku 1953 debutoval ako dramatik v rozhlase, v roku 1955 debutoval tiež ako divadelný dramatik. V roku 1962 sa začal venovať aj televíznym hrám. Svojim dielom sa stal reprezentatívnou ukážkou autora z obdobia tzv. normalizácie. Vo svojich dielach sa zaoberal témami ako kolektivizácia, ľahkomyseľnosť a jej nedozierne následky, ľudské problémy, zápas o spoločenský pokrok, no taktiež sa zaoberá súčasnými spoločenskými problémami. Veľmi dobre chápe ľudské trápenia, u jednotlivcov vidí zložitú spleť osobných a spoločenských problémov, preto aj jeho hlavný hrdinovia nie sú bez vnútorných protirečení a konfliktov s okolím.

Divadelné hry
1955 – Posledná hrmavica
1957 – Nepokojná mladosť, komédia
1958 – Súhvezdie Draka
1960 – U nás taká obyčaj, veselohra
1968 – Strašne ošemetná situácia, veselohra
1970 – Žobrácke dobrodružstvo, tragikomédia (pod názvom Plné vrecká peňazí) do muzikálovej podoby v roku 1975 prepracovali Milan Lasica a Július Satinský
1972 – Veža nádeje, veselohra
1972 – Dve komédie
1973 – Meridián
1974 – Strieborný jaguár
1976 – Zlatý dážď
1978 – Občianska trilógia spoločné vydanie hier Meridián, Strieborný jaguár a Zlatý dážď
1978 – Pozor na anjelov, komédia
1981 – Právo na omyl, dráma
1983 – Kráľovná noci v kamennom mori, veselohra
1984 – Zvon bez veže
1985 – Peter a Pavel, komédia
1987 – Príliš odvážny projekt

Rozhlasové hry
1953 – Torunský génius, o Mikulášovi Kopernikovi
1955 – Prešporská predohra, o študentských rokoch Štúrovcov
1958 – Polnoc bude o päť minút
1962 – Ruky pre Luciu
1965 – Prvý dialóg s vami
1965 – Druhý dialóg s vami
1968 – Rekomando

Televízne hry
1963 – Kar na konci roku
1965 – Kde leží naša bieda
1967 – Zhasnuté slnko
1969 – Traja z deviateho poschodia, triptych
1970 – Dosť dobrí chlapi, filmový scenár (réžia Jozef Režucha)
1975 – Straty a nálezy, televízny seriál
1979 – Dobrí ľudia ešte žijú, triptych

Tvorba pre deti
1963 – Výlet nad oblaky, rozprávková knižka
1965 – Zradná čapica, zborník krátkych scénických útvarov pre deti

Publicistické diela
1966 – Tu Bratislava. Rozhlas v retrospektíve a perspektíve

Milan Lasica

Milan Lasica sa 3. februára 1940 narodil vo Zvolene, ale časť detstva prežil v obci Pliešovce. Vyštudoval dramaturgiu so zameraním na divadlá malých foriem na VŠMU v Bratislave. Už počas štúdia začal vystupovať v Tatre, kde spolu s Júliom Satinským predvádzali svoje autorské dialógy. V rokoch 1964 - 1967 pracoval ako dramaturg Československej televízie, v rokoch 1967 – 1971 bol členom Divadla na korze v Bratislave, v rokoch 1971 – 1972 divadla Večerní Brno, 1972 – 1978 spevohry Novej scény v Bratislave a od roku 1978 členom činohry Novej scény v Bratislave. Od roku 1982 bol umeleckým šéfom Štúdia S, kde dnes pôsobí ako riaditeľ. S manželkou Magdou Vášáryovou, herečkou a v súčasnosti poslankyňou Národnej rady SR, má dcéry Hanu a Žofiu. Jeho matka Edita Weselá zomrela koncom roku 2007 ako 92-ročná. Je nositeľ medaily Za zásluhy (2003).

Začínal písaním autorských dialógov a scénok pre seba a svojho partnera Júlia Satinského, v ktorých porušoval všetky pravidlá realistického divadla. Vo svojej dramatickej tvorbe si bral za vzor českých komikov Voskovca a Wericha. Komika Lasicu a Satinského je založená na rozoberaní banálnych životných situácií a ich posune až do absurdna, čo im umožňuje dosiahnuť aj veľmi svojský prístup k jazyku. Absurdná poloha ich textov však nemá byť únikom z reality, ale skôr zvýraznením a upozornením na prázdnosť jazyka a nebezpečenstvo konvenčného myslenia. Tieto texty tiež neostávajú bez skeptického pohľadu na slovenskú mentalitu.


 

dnes je: 20.8.2019

meniny má: Anabela

podrobný kalendár

webygroup
ÚvodÚvodná stránka