Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

Zvyky a tradície

Zvyky a tradície

Kroj

Rodinné obyčajové tradície (narodenie, krst, konfirmácia, svadba, pohreb)

Výročné obyčajové tradície (Nový rok, fašiangy, stavanie májov, dožinky, Vianoce)

 

Kroj

Najkrajším a do dnes aj zachovaným kultúrnym dedičstvom starých Pliešovčanov a Zaježovčanov je ľudový kroj.

Ženský odev sa vyznačuje bohatosťou výtvarného a farebného prejavu. Z domáceho, jemnejšieho bieleho plátna sa šila spodná sukňa „kinteš”, ktorá bola vo vrchnej časti bohato nariasená. Ozdobená bola skromnejšie, pretože bola ukrytá pod vrchnou sukňou. Upínala sa plátenou páskou okolo pása. Vrchná sukňa „kitľa” sa zhotovovala z kvalitnejších látok, ktoré sa po domácky nevyrábali (zamat, štof). Vrchná sukňa bola v rôznych farbách najčastejšie však červená, tmavomodrá, bordová a hnedá. Sukňa sa zošívala nariasená a v spodnej časti bola vyzdobená nášivkami, flitrami a „bortňami”. Upínala sa podobne ako spodná sukňa. Na vrchnú sukňu, ktorá bola vpredu nastrihnutá sa opásala zástera „fiertucha”. Táto bola zhotovená z glotu, zamatu, alebo hodvábu. Okraje boli ozdobené alebo nášivkami, alebo krížikovou výšivkou. Hornú časť odevu tvorilo „oplecko”. Rukávy i oba diely sa všili nariasené do golierika, ktorý sa pod krkom zväzoval šnúrkou. Pod lakťom sa rukávy stiahli pomocou vrapov, ktoré sa prešívali širšou výšivkou s kvetinovými vzormi, ukončené bielou čipkou. Na oplecko sa obliekal živôtik „brusľak”, ktorý siahal pod prsia a zhotovoval sa z kašmíru, alebo brokátu. Podkladovú látku takmer celú prekrývali našité farebné stužky, perličky „hadíky“. Odev dopĺňala predĺžená trojuholníková šatka “kosička” na prsiach prekrížená a v driekovej časti na chrbte sa uviazala na uzol. Kosičky boli najčastejšie biele, príležitostne čierne.

Doplnkom ženského odevu bol kožuštek bez rukávov siahajúci pod prsia, alebo do pása, zdobený bohatou výšivkou s rastlinným motívom. V zime sa nosil kožušinový kabátik „harajda”, ktorý bol vypasovaný a siahal do polovice bedier. Vrchná časť sa šila zo zamatu a zdobila sa viacfarebnou krížikovou výšivkou.

Pokrývka hlavy bola rozdielna podľa toho, či sa jednalo o vydatú ženu, alebo slobodné dievča. Dievčatá mali vlasy rozdelené do pútca a vzadu mali zapletenú do vrkoča mašľu, vydaté ženy mali vlasy tiež rozdelené do pútca, ale na čele mali čiernu zamatovú stužku zopnutú vo vlasoch (vraj ako prejav smútku za Turkami odvlečených, alebo zabitých mužov). Na hlave nosili čepiec bohato zdobený ovsíkmi a flitrami. Na čepiec sa niekedy uväzovala farebne potlačená šatka, ktorá sa uväzovala na „pampúšik”.
Na nohách spočiatku nosili ženy v chladnejších dňoch krpce, alebo chodili väčšinou bosé. Sviatočne nosili čižmy a v zime plstené kapce.

Doplnkom kroja boli viacradové korálky, ktoré zdobili hrdlo.

Mužský kroj sa vyznačoval voči ženskému jednoduchosťou a striedmosťou. Košeľa bola z bieleho plátna so všitými naberanými rukávmi a golierom. Zapínanie košele bolo do dvoch tretín predného dielu na gombíky. Po oboch stranách zapínania, v ramenách a v zápästí bola vyšívaná tmavohnedou štepovanou výšivkou s rastlinnými a geometrickými vzormi. Nohavice tvorili plátené široké „gäty” siahajúce do polovice lýtok zdobené v spodnej časti výšivkou, podobnou košeli. Na nohaviciach sa nosila biela zástera v spodnej časti zakončená strapcami, podobne ako nohavice. V zimných mesiacoch sa nosili súkenné nohavice bielej farby. V povojnovom období plátené „gäty” a zásteru nahradzujú čierne súkenné nohavice nad kolenom rozšírené tzv. „rajtky”. Odev dopĺňala čierna súkenná kabanica s užšou výšivkou.

Mužský odev tiež dopĺňal kožuštek, ktorý bol bohato vyšívaný a siahal do pása. Na hlave sa nosil čierny klobúk a v zime kožušinová baranica.

Muži na nohách nosili spočiatku krpce, v zime plstené kapce a neskôr čierne čižmy. Na košeľu sa nosil krátky súkený, alebo zamatový podšitý kabát.

(Zdroj: Doc. E. Horváthová: Zaježovské obyčaje 1993)

Rodinné obyčajové tradície

Tak ako v iných regiónoch sa ústnym podaním do dnešných čias zachovali rôzne zvyky a tradície i v Pliešovciach a na zaježovských lazoch.

Narodenie dieťaťa, krst
Hovorievalo sa že ak sa narodí dieťa, pribudne na nebi jedna hviezda. Stávalo sa, že placenta sa zachytila na hlavu dieťaťa, vtedy sa hovorilo, že sa narodilo v čepci a predpovedali mu šťastný život. Rovnako šťastný mal byť človek, ktorý sa narodil so zubami, bohatý zas ten, ktorý mal na rukách chĺpky.
Šestonedieľka sa až do „vádzky”, čo bola akási rituálna očista, musela zdržiavať doma, „aby ju voľačo neodvlieklo”, nesmela prať piestom, aby neprivolala búrku, ani dojiť kravy, aby nestratili mlieko.
Krstiny sa konali dva – tri týždne po narodení dieťaťa a vtedy išla rodička do kostola aj na „vádzku“. Do vankúša dávali krstní rodičia dieťaťu peniaze. Deti sa obliekali do „kabane“, či to bolo dievča, či chlapec.

Konfirmácia
Významným rodinným obyčajom bola v evanjelických rodinách konfirmácia. Na konfirmáciu darovala oblečenie krstná matka. Odev dievčat na konfirmácii bol výnimočný – v bielych farbách. Zdobený menšími farebnými vzormi. Po konfirmácii sa obvykle konala hostina.

Svadba
K najvýznamnejším udalostiam v živote človeka patrila svadba. Rodičia mládenca prišli do domu dievčaťa na „pytačke”, ktoré patrili akémusi prvému nezáväznému rozhovoru o vene a hmotnom zabezpečení mladého páru.
Ďalšou etapou bola „vera”, ktorá sa konala opäť v dome dievčaťa, no už s pohostením. Tu sa už pred svedkami, ktorými boli krstní rodičia oboch mladých, vyjadrilo rozhodnutie o sobáši. Tento záväzok sa potvrdzoval vzájomným obdarovaním. Platila zásada, že nevesta má dostať viac než ženích. Pre ženícha to bola zväčša košeľa a pre nevestu šatka, látka na šaty a peniaze. Ak niektorá strana sľub porušila, musela dary vrátiť. Na prvú ohlášku nevesta nechodila do kostola.
Medzi druhou a treťou ohláškou chodili z nevestinej i ženíchovej strany, z každej po jednom, „zváči”, pozývať na svadbu. Boli to zväčša mládenci, ktorí boli potom na svadbe „družbami”. Ženíchov družba bol tzv. prvým družbom.
Sobáš sa konával voľakedy v pondelok po poslednej ohláške. V medzivojnovom období už v sobotu doviezli na voze „rúcho” teda výbavu, čo sa nezaobišlo bez rôznych žartov a jednaní. V perinách bolo niekoľko mincí pre šťastie, holubie pierka, aby sa mladí radi mali a v osobitnom obrúsku bol zabalený koláč „mrváň” pre novú rodinu.
V nedeľu mladé ženy z rodiny a susedstva prišli do domu nevesty a pripravili jej svadobný veniec a pierka pre svadobčanov. Oblečenia na svadbu bolo už pripravené. Čižmy dostala nevesta od rodičov, oplecko, kitľu, zásteru a brusľak od krstnej matky. Rovnako o šaty ženícha sa starali krstní rodičia. Budúca svokra pripravila pre nevestu najmä čepiec.
V pondelok ráno sa zhromaždili svadobčania v obidvoch domoch. U ženícha sa dlho nezdržali, boli len svedkami jeho mládeneckej rozlúčky. Potom ženícha odprevadili do domu nevesty a na sobáš. Všetky obradné príhovory v dome ženícha, ale i nevesty mal na starosti “starejší”, ktorý bol z ženíchovej strany. Pri týchto obradoch starejší mal pripravené rôzne odobierky a vinše, ktoré sa v priebehu časov a situácií rôzne upravovali. Pritom vznikalo množstvo humorných situácií. Po odobierke od rodičov mladý pár a svadobčania išli na sobáš do kostola. Išlo sa na viacerých vozoch, ktoré boli vyzdobené. Po sobáši sa všetci vrátili do domu nevesty, kde sa odbavovala svadba s bohatou hostinou, tancom a hudbou. Pred polnocou sa svadobčania rozišli, len mladý zať zostal nocovať u nevesty.
Ráno sa zase všetci zišli v dome nevesty na „zavíjanku”. Za účasti ženíchovej matky a žien z príbuzenstva nevestu preobliekli do šiat, ktoré priniesla ženíchova matka. Potom už i za účasti ženícha a prvého družbu jej založili na hlavu svadobný čepiec. Toto sa tiež nezaobišlo bez rôznych prekáračiek najmä ženícha. Na čepiec jej založili venček a vyviedli ju zo spevom medzi svadobčanov. Začala sa tancovať vykrúcanka na pieseň „Na zelenej lúke kopa sena...” a nevestina krstná matka už stála pripravená s riečicou, do ktorej tí, ktorí tancovali s nevestou vhadzovali peniaze. Po vykrúcanke urobili mládenci okolo nevesty kruh a zodvihli ju hore. Keď ju zložili, prvý družba jej sňal venček. Nevesta si ho dobre schovala, lebo jeho poškodenie, alebo strata boli zlou predtuchou pre manželstvo. Po odovzdaní koláča „radostníka” nevestou krstnej matke sa v tomto dome svadba skončila. Pokračovala v dome ženícha. Ak sa nevesta vydávala do druhej dediny mládenci z jej dediny pýtali „prieväz”. Zastavili sprievod a od starejšieho pýtali za nevestu peniaze. Po dojednaní sprievod mohol pokračovať ďalej. Po príchode do domu ženícha sa budúca svokra opýtala nevesty čo jej priniesla. Odpoveď väčšinou znela: „Zdravia šťastia, hojnô božskô požehnania, mamička moja.“ Trikrát sa pobozkali a nevesta dostala koláč „mrváň”, ktorý nevesta prehodila cez hlavu medzi svadobčanov. Každý si chcel z neho kúsok vziať, lebo sa verilo, že prináša šťastie. Tu pokračovala svadobná hostina s rôznymi obradmi a humornými prekáračkami. Svadba končila nad ránom. Z týchto starých zvykov je vidieť, že svadba voľakedy trvala niekoľko dní.

Smrť a pohreb
Najsmutnejšou, no nevyhnutnou udalosťou v živote, je úmrtie člena rodiny.
Verilo sa, že ak v noci zavíjajú psy, cítia smrť, alebo ak na dvore ryje krt, niekoho z domu vyryje a pod. Keď niekto ťažko umieral, preložili s ním posteľ tak, aby tam kde bola hlava boli nohy, alebo ho položili rovnobežne s hradami na povale. V miestnosti, kde bol mŕtvy, sa zastavovali hodiny a zrkadlo sa prekrylo čiernou látkou. Uloženie mŕtveho do truhly tiež podliehalo rôznym zvyklostiam.
Večer prišli do domu mŕtveho príbuzní a známi na „spievanie”. Spievali sa nábožné piesne za dušu mŕtveho. V dávnejšej dobe sa pri mŕtvom „vykladalo”. Znamenalo to, že najbližšia príbuzná obradne spevavo a plačlivo spomínala na niektoré úseky života zomrelého a prejavovala žiaľ nad stratou. Tieto tradície sa menili aj podľa toho, či zomretý bol starší, mladší, slobodný, či dieťa.

Výročné obyčajové tradície

Rok na dedinách sa vyznačoval zachovávaním rôznych tradícií počas sviatkov. Spoločenský život, zábavy a hudba boli pod prísnou kontrolou.

Nový rok
Na Nový rok chodili mladší chlapci vinšovať do domov príbuzných a známych. Na Troch kráľov sa chodilo s betlehemom, alebo s tromi kráľmi.

Fašiangy
Vo fašiangovom čase sa konali sprievody zamaskovaných mladých ľudí. Masky predstavovali rôzne zvieratá a nadprirodzené bytosti. Bol to čas veselosti a zábav, ktorý končil v nedeľu pred popolcovou stredou, najmä u evanjelikov, ktorých je v Pliešovciach a na lazoch väčšina. Väčšina aktivít sa spája s veľkonočným týždňom. Na Veľký piatok sa pred východom slnka chodilo umývať na potok, aby bolo zdravia dostatok. O Veľkom piatku sa hovorilo že je “hojivý”. Všetky rany spôsobené v tento deň sa rýchlo zacelili. Preto sa v tento deň škopili prasce a teľatá, obrezávali stromy. Biela sobota bola dňom návštevy kostola a večera bola len skromná. Na druhý deň, vo Veľkonočnú nedeľu už boli jedlá na stole bohaté, lebo skončil veľký pôst. Na obed sa podávalo mäso z jahňaťa, alebo kozľaťa, k tomu bol upečený sviatočný koláč a údená šunka. Nechýbali maľované vajíčka ako symbol plodnosti. Na druhý deň vo Veľkonočný pondelok bola oblievačka. Mládenci chodili v skupinách a polievali studenou vodou dievčence. Za to dostali od dievčat pierko za klobúk a maľované vajíčko.

Stavanie májov
V predvečer prvého mája stavali mládenci dospievajúcim a dospelým dievčatám máje a jeden spoločný na verejnom priestranstve. Do večera dievčatá máje zdobili stužkami. Okolo ôsmej hodiny večer mohli začať mládenci s ich stavaním. Malo sa to diať potajme, takže matky často svoje dievky odháňali spred domov. Keď rúcali máje, posledného mája, dievku zároveň aj vykrúcali, za čo ich vyplácala – pálenkou, peniazmi.

Dožinky
Dožinkami sa končili poľnohospodárske práce. Boli spojené s tradíciou alegorických vozov a taktiež s dožinkovým vencom, ktorý symbolizoval ukončenie poľnohospodárskeho roka. Nasledovala spoločná tanečná zábava.

Vianoce
Vianoce sú i dnes najväčším sviatkom a predchádzala im vždy dôkladná príprava. Slobodné dievča pred štedrovečernou večerou vymietlo smeti zo všetkých kútov a vynieslo ich von. Počúvalo odkiaľ sa ozve brechot psa a na tú stranu sa malo do roka vydať. Štedrovečerný stôl bol prikrytý bielym obrusom a okolo nôh stola sa dávala reťaz, aby sa gazdovstvo a rodina neroztrhala. Pod stôl sa dávala slama alebo seno, aby bola dobrá úroda. Do vahana pod stôl, alebo pod obrus sa dávalo trocha žita, ktoré sa po sviatkoch vysypali hydine na dobrú znášku vajec. Na večeru sa jedol cesnak s čerstvo napečeným chlebom, opekance, kapustnica s hríbmi a klobásou. Na stole boli pripravené i koláče, med, orechy, jablká a hriata sladká pálenka. Večera začínala až po bohoslužbách (u evanjelikov). Pred večerou spravidla mladší člen rodiny priniesol na stôl horiacu sviečku. Zhasli všetko osvetlenie, len sviečka horela a gazda začal večeru modlitbou. Od tejto chvíle sa nesmela gazdiná pohnúť od stola, aby jej sliepky „nezanášali”. V katolíckych rodinách sa chodilo po večeri na polnočnú omšu do kostola. Sviatočnú atmosféru doplňovali Cigáni, ktorí chodili po domoch vinšovať. Včas ráno na Božie narodenie ten, ktorý doniesol večer sviečku, priniesol vodu a vložili do nej jablká, v ktorých bol vtlačený peniaz. V tejto vode sa všetci poumývali, aby boli po celý rok zdraví. Potom sa chodilo do kostola a po skončení bohoslužieb sa už nevarilo, ale sa jedlo to čo ostalo od štedrovečernej večere. V podvečer sa robila spoločná obchôdzka mládencov po dedine i po lazoch. Volalo sa to „po orechách”. Navštívili každý dom, kde mali dievča. Päsťou rozbili na kraji stola pár orechov „už pre ten zvyk” a pri harmonike vytancovali všetky ženy. Kým skončili bolo ráno. Večer sa konala Štefánska zábava. V posledný deň roka bola večera tak ako na Štedrý večer, no nejedol sa už cesnak a tiež niektoré vianočné zvyklosti sa nerobili.

No nielen vo sviatočné dni sa dodržiavali rôzne tradície a zvyklosti, ale i vo dni všedné, ktoré boli späté s prácou roľníka.
S prvým vyháňaním dobytka na pašu, dávali ku prahu maštale reťaz, vajíčko a hrsť sviežej trávy, aby „dobytok bol mocný ako reťaz, okrúhly ako vajíčko, že by bola dobrá paša”. Už zanikol aj zvyk pri prvej orbe zaorať do zeme vajíčko pre zvýšenie plodnosti zeme. Na „Ďura” chodili niektoré ženy stierať plátnom rosu z cudzích lúk a vyžmýkanú vodu dávali kravám, aby dobre dojili.
Dni Kataríny, Ondreja a Lucie sa považovali za „strídžie” sviatky. Používali sa rôzne „veštecké” metódy na predpovedanie budúcnosti. Napríklad na Ondreja sa veštilo z roztaveného olova liateho do studenej vody. Podľa tvaru sa predpovedali rôzne udalosti v živote. Na Luciu sa dával dobytku, ale i členom rodiny jesť cesnak, ktorý mal magickú moc, lebo odháňal „strigy”. Chodilo sa „s Luckou” po domácnostiach strašiť deti.
V júni na Jána chodili ženy zbierať liečivé rastliny a lieskové prúty pre ochranu pred búrkou. Na Jakuba sa chodilo prvýkrát okopávať zemiaky a keď prišla žena na koniec prvého riadku zvalila sa na zem so želaním, aby mala také ťažké vrecia zemiakov, ako je sama ťažká.  Nasledujúci deň na Anny, vtedy chodili ženy „tancovať" do kapusty.


 
ÚvodÚvodná stránka